Zdravá myseľ Reprogram from fear to love

Reprogram from fear to love TIGERNUT PLANET

Jediná istota, ktorú všetci v pozemskom živote máme je, že raz z tohto života odídeme. To čo nevieme, je kedy a ako. Jednou z možných odpovedí na túto otázku je, ako svoj život žijeme. Či v láske, prospešne pre celok alebo v strachu a egoizme. Podľa toho sa môže odvíjať aj kvalita a dĺžka nášho pozemského života. Pokiaľ má ľudstvo z našej existencie, z našej prítomnosti prospech, môžeme tu byť veľmi dlho a zomrieť zdraví, alebo keď sa vyčerpá naša životná energia a náš čas sa naplní tak môžeme sa sami rozhodnúť odísť. Všetko ostatné je opakom a buď odídeme v chorobe alebo budeme nedobrovoľne odvolaní. Choroba a odvolanie zo života sú oveľa častejšie príčiny nášho odchodu zo života. Poznáme to. Veľa krát niekto tragicky zahynie a nám sa daný spôsob odchodu zdá nepochopiteľný. Alebo niekto o kom sme si mysleli, že je zdravý, náhle ochorie a jeho odchod je veľmi rýchly. Nikdy sa však nestane nič, čo by sa nemalo stať. Nič sa nestane bez toho, aby to nebolo súčasťou plánu celku. Vesmír je v každom okamihu dokonalý. Ide teda o to, ako svoj život žijeme a nakoľko sme prospešní celku. Takže ak chceme odísť v zdraví a v pokoji, musíme sa zbaviť strachu. Oslobodením sa od strachu sa zbavíme stresu na fyzickej úrovni a egoizmu na mentálnej. Bez strachu v našej mysli potom začneme žiť v láske. V energii, ktorá telo lieči a udržuje ho v rovnováhe a myšlienky a presvedčenia, ktoré máme a rozhodnutia a konanie, ktoré na základe nich robíme smerujú v prospech celku. Kde je svetlo, tam nie je tma. Kde je láska, tam nie je strach. To je spirituálna fyzika. Aby sme pochopili, že sa nemáme čoho báť, poďme sa spolu pozrieť na to, čo to vlastne je život, smrť, strach a láska.

Pandémiou dnešnej doby je úzkosť. Je to duševná choroba, ktorej príčinou je strach z budúcnosti a symptómom sú psychické a fyzické choroby, problémy vo vzťahoch, v práci, v partnerstve, vo výkone...  Jednoducho vo všetkých oblastiach života. Stále sa niečoho bojíme. Zotrvávame v starých nefunkčných vzorcoch myslenia a chovania aj keď sa v nich necítime dobre. Dôvod je, že sa bojíme zmeny. Bojíme sa žiť, lebo zo všetkého nového máme strach a veríme len tomu čo poznáme. Sme presvedčení o tom, že tak ako teraz žijeme, je jediná možnosť ako môžeme žiť a žiadnu inú nepripúšťame. Potom sa života, ktorý žijeme držíme „zubami nechtami“ a pritom si neuvedomujeme, že žiť sa dá aj inak. Ako zvyknem hovoriť, „žiť sa dá aj v lese.“ Snažíme sa udržať svoje materiálne štandardy za každú cenu, akoby iný spôsob života ani neexistoval. Zabúdame, že niekedy sme žili bez nich a možno oveľa šťastnejšie. Je príjemné mať hmotné zabezpečenie a užívať si ho, ale mať na pamäti, že všetko je pominuteľné a podlieha zmenám. To len naše ego - ilúzia o sebe vytvorená mysľou - sa identifikuje s materiálnymi vecami, spoločenským postavením a potrebou niečo znamenať v očiach druhých. A keď sa niečo z toho zmení, akoby sa nám zrútil celý svet. Keď sa oslobodíme od ega, prestaneme byť otrokom mysle a svoju hodnotu ako ľudskej bytosti už nebudeme odvodzovať od pominuteľných foriem, až potom sa staneme skutočne slobodnými a prijmeme všetko čo je a čo sa deje s pochopením, láskou a bez odporu. Lenže tieto iluzórne istoty, v zajatí ktorých nás drží naša myseľ nám neumožňujú zmeniť náš život smerom k láske, radosti a pokoju. Byť šťastný, radovať sa, vnímať krásu a jednoduchosť života. Vždy máme kopec obáv čo všetko sa môže stať a to nám bráni v rozhodnutiach opustiť známe a urobiť krok do neznáma. Byť tvorcom svojho života, svojej pozitívnej reality. Veď čo také sa môže stať? Že prídeme o majetok, spoločenské postavenie, prácu, fyzické schopnosti? To všetko je pominuteľné a keby k tomu aj došlo, malo by to svoj dôvod. A čo v mysli zahalenej strachom nevidíme je, že sa nám otvoria ďalšie nové možnosti. Odstránením starého vytvoríme priestor pre nové. Jedny dvere sa zavrú a druhé sa otvoria. Všetko čo sa v živote deje, je pre nás to najlepšie, aj keď to v danej chvíli nevidíme.

V najkrajnejšom prípade môžeme prísť o život. Čo raz aj tak prídeme, tak prečo by sme sa mali báť? Teraz ho máme, sme tu, tak ho žime! Život sa dá žiť mnohými spôsobmi, existuje množstvo realít a len naše nastavenie a úroveň vedomia v danom okamihu určí aká bude naša prítomnosť a z nej plynúca budúcnosť. Môžeme sa spýtať sami seba. Čo z toho čo som v živote prežil som si vymyslel? Život je tak tajomný a má toľko možností, že nič z toho čo sme prežili sme nevymysleli my sami. A predsa sme tu a žijeme. Náš život je ovplyvnený našim naprogramovaním a životom všetkých ostatných a všetkého ostatného čo spolu vytvára túto planétu. Tak čoho sa máme báť, keď aj tak nevieme nič z toho čo sa deje vonku ovplyvniť? To čo vieme ovplyvniť je, či budeme túto vonkajšiu realitu vnímať očami strachu alebo lásky. Vieme ovplyvniť svoje vnútorné nastavenie, ktoré potom vytvára to ako vnímame vonkajší svet. A keď to už vieme, tak máme slobodu voľby. Môžeme sa rozhodnúť či chceme žiť v strachu a byť v našom živote obeťou alebo chceme žiť v láske a byť vedomým tvorcom svojho života.

Nikto nevie čo budúcnosť prinesie, budúcnosť je otvorená. Ako taká neexistuje, existuje len v našich predstavách. Musíme veriť a súhlasiť s Oshom, ktorý povedal že, „budúcnosť sa o seba postará“. To čo by sme však mali vedieť, že budúcnosť si vytvárame kvalitou nášho vedomia v prítomnosti. To ako myslíme, cítime, konáme, jednoducho aké je naše naprogramovanie a úroveň vedomia v danom okamžiku. Ak sa niečoho bojíme, pričom strach je len našou mentálnou projekciou, vytvárame tým aj svoju realitu do budúcnosti. A práve myšlienky spojené s pocitom strachu majú veľmi silný elektromagnetický účinok a to čoho sa bojíme a čo by sa s veľkou pravdepodobnosťou nikdy nestalo, práve to si do života pritiahneme. Strach nás vždy vedie opačným smerom akým máme alebo chceme ísť. Nakoniec nás vedie po ceste, ktorej sa v skutočnosti najviac bojíme. Preto by pocit strachu mal byť našou kontrolkou na prístrojovej doske života, ktorá nás upozorňuje na to čo nechceme. Ak za daných okolností pociťujeme strach, tak musíme zmeniť okolnosti. Nasmerujme pozornosť nie na vonkajšiu realitu, ktorú zmeniť nemôžeme, ale na vnútornú, ktorú zmeniť môžeme vždy. Výsledkom vnútornej práce bude, že prestaneme mať strach, prestaneme si priťahovať to čo nechceme a s dôverou sa odovzdáme prúdu života. Veď sme tu a to, že sme tu, má predsa nejaký dôvod.

Strach je príčinou všetkého čo nás oberá o radosť zo života. Je príčinou stresu, chorôb, zlyhaní, negatívnych pocitov a emócií ... ale je skutočný? Je skutočne príčinou negatívnych symptómov našich životov strach alebo myseľ v ktorej sa strach rodí? Správnou odpoveďou je myseľ. Takže ak chceme zo svojich životov odstrániť strach, musíme preprogramovať svoju myseľ. Musíme pochopiť, že sa nemáme čoho báť, lebo samotný strach ani to čoho sa bojíme v skutočnosti neexistujú. Teda existujú, ale len v našej mysli, v našich predstavách, v našej realite.

Ako teda odstrániť z našej mysle strach? Všetci máme vo svojej genetickej výbave v DNA kód stresu, ktorý je súčasťou inštinktu prežitia. Má nám zachrániť život v hraničných situáciách, nemá sa však aktivovať v situáciách, v ktorých nejde o život. Strach o život mal byť teda ojedinelou skúsenosťou nášho života, ale v určitom štádiu vývoja človeka a ľudskej mysle sa stal stálou deštruktívnou súčasťou našich životov. A tu, v tomto kóde je základ, zdroj všetkých našich strachov. Prvotný strach z ktorého vznikajú všetky ostatné. Je to strach o život a jeho dvojčaťom je strach zo smrti.  Možno je to len, ako sa hovorí „chyba v matrixe“ lebo stresový kód je ako kód života súčasťou inštinktu prežitia, ale je nakódovaný na strach zo smrti. Strach zo smrti je jeho základný a teda chybný kód, lebo sa rozšíril do celého nášho života.

Ak pochopíme skutočnú pravdu o bytí, o živote a o smrti a prijmeme ju za svoju ako svoje vedomé presvedčenie, ktoré sa stane súčasťou nášho naprogramovania mysle, už sa nebudeme mať dôvod báť, lebo každý jeden strach je v podstate len strachom o život, strachom zo smrti. Tak sa spolu zamyslime, čo to vlastne život je. O čo sa to vlastne bojíme keď hovoríme, že sa bojíme o život? A prečo sa bojíme smrti?

Smrti sa bojíme len preto, lebo máme presvedčenie, že smrťou náš život končí. Na určitej úrovni myslenia, v dnešnej dobe prevládajúceho materialistického, veríme hlavne tomu čo vidíme, čoho sa môžeme dotknúť, čo sa nám zdá logické a na čo sú „akože“ vedecké dôkazy, čo bolo vedou preukázané. Telo vidíme, Dušu nie. Telo vidíme zomrieť, Dušu nevidíme odísť. Nezaujíma nás ako telo funguje, ako bolo stvorené, prečo má tvar aký má, čo ho oživuje, nič z toho. Na tejto úrovni vedomia nám myseľ hovorí, že sme len fyzické telo. My však nie sme fyzické telo ani myseľ. My sme čisté bytie, Duša, vedomie za hranicou foriem, ktoré telo oživuje. Telo je len fyzickou schránkou a myseľ je len nástrojom slúžiacim na rast vedomia Duše, ktorá ako taká sama o sebe je nesmrteľná. Keď toto prijmeme za pravdu, strach zo smrti sa vytratí, lebo zomrieť môže len fyzické telo ako schránka, my ako čisté bytie, Duša sme nesmrteľní. Ukončením pozemského života smrťou sa na čas vraciame domov, aby sme zrekapitulovali náš posun, integráciu lekcií a znova sa pripravili na ďalšie vtelenie – zrodenie. A čo je teda jeden ľudský život z pohľadu večnosti? Kvapka v oceáne času.

No a pokiaľ teda smrťou život nekončí, prečo by sme sa mali o život strachovať? O život sa netreba báť, život treba žiť, kým sme tu. A dokedy sme tu, nikto nevie. Všetci raz z tohto pozemského života odídeme a keď odídeme, vtedy nám už bude všetko jedno, pretože v tom okamihu už nás nebude nič trápiť. Tak prečo sa trápime a strachujeme, keď sme stále tu a sme tu preto, aby sme žili? Na trápenie a strachovanie sa o život tu predsa nie sme. Sme tu z nejakého pre každého z nás veľmi dôležitého a jedinečného dôvodu. Sami sme sa rozhodli narodiť sa do tejto doby a do daných okolností, tak žime, konajme a prejavujme sa, aby sme naplnili svoje poslanie kvôli ktorému sme sem prišli. Vesmír nám v tom pomáha a vytvára nám podmienky potrebné k naplneniu nášho poslania. Čakajú nás aj prekážky, ale tých sa netreba báť, sú tiež súčasťou nášho rastu.

Jedným z dôvodov prečo sa bojíme smrti je aj strach zo smrti našich blízkych. Pre našu myseľ je asi najbolestivejšie a najzložitejšie prijať nečakaný odchod blízkeho človeka. Vedome na úrovni mysle si všetci prajeme, aby naši blízky odišli až po nás. Ak sa to však stane, že odídu z tohto pozemského života skôr ako my, pomôže nám viera, že nezomreli, iba sa z nejakého dôvodu, ktorý si naša myseľ obmedzená materiálnym poznaním bez povedomia duchovných súvislostí života nevie vysvetliť, museli predčasne vrátiť domov. Môže byť na to veľa dôvodov a možno sa ich dozviete keď sa vrátite domov aj vy a znova sa stretnete. A stretnete sa. Lebo na úrovní duší je život večný.

Na úrovni života a smrti sme si všetci rovní. Sme smrteľní a zároveň nesmrteľní. Smrteľné je naše telo a nesmrteľná je naša duša. Pochádzame z jedného zdroja, máme rovnakú podstatu, sme jeden druh. To, že každý z nás je jedinečný, vyzeráme inak, myslíme inak, vnímame inak, máme vlastnú realitu nič nemení na tom, že telo čaká smrť a našu dušu večný život. Vždy si na vedomej úrovni pripomínajme, že všetky formy sú pominuteľné. To je kolobeh života. Učme sa od rastlín a živočíchov prijímať s božským pokojom to čo je, odovzdať sa bez odporu prítomnosti. Učme sa od nich ako žiť a zomrieť a ako nerobiť zo života a zo smrti problém. Keď sa prestaneme báť smrti, keď sa oslobodíme od strachu zo smrti, všetky strachy sa stratia. Nebudeme to my, kto zomrie, ale všetky naše strachy.

Zorba Buddha
človek novej doby užívajúci svetské radosti duchovným spôsobom - v láske, bez strachu

Najčítanejšie články: