„Človek nie je krásny fyzicky, ale myslením a energiou, ktorú vyžaruje.“ Zorba Budha
Vnútorné vytvára vonkajšie a to platí aj pri fyzickej stránke našej existencie, ktorou je telo. Väčšina ľudí za krásu považuje len vonkajšiu fyzickú stránku človeka a vnútornej nevenujú žiadnu pozornosť. Skutočná krása človeka však nie je len fyzická, ale hlavne tá neviditeľná - vnútorná. To čo človek zo svojho energetického poľa vyžaruje a ako sa ostatní cítia v jeho prítomnosti. Inak povedané, aký dar prinášame svojou prítomnosťou druhým.
Vytvorili sme si ilúziu krásy, ktorej tlaku mnohé krásne duše podľahli. Sú ochotné urobiť všetko pre to, dokonca aj klamať seba a druhých, len aby ich druhí prijali. Odporujú a zasahujú do prirodzenosti tela rôznymi úpravami. Aj to by bolo ešte v poriadku, pokiaľ sa nestanú otrokmi svojho vonkajšieho vzhľadu. Lebo ak raz myseľ nie je spokojná s tým čo vidí v zrkadle, môžeme si byť istí, že nebude spokojná nikdy. A my sa budeme meniť a meniť až zistíme, že už to nie sme my, že sme stratili svoju identitu. Presnejšie, stále to budeme my, vo svojom vnútri, ale budeme trpieť chorobou posudzovania a neprijatia samého seba.
Toľko času venujeme vonkajšiemu vzhľadu, ktorý nie je ničím iným len ilúziou, že zabúdame na to najpodstatnejšie. To skutočné, to čím ľudia komunikujú je energetická komunikácia na úrovni osobných vibrácií. A tá s vonkajším vzhľadom nemá nič spoločné. Keď ľudia začnú venovať svojim myšlienkam, pocitom a emóciám aspoň toľko času koľko venujú úprave svojho zovňajšku, svet sa stane lepším miestom na život.
Fyzická krása tak ako ju vníma spoločnosť veľmi rýchlo pominie, už zajtra zovšednie. Všetci to poznáme, najmä vo vzťahoch. Môže byť partner najkrajší na svete, ale v určitom momente, keď necítime prúdenie lásky, ale len energiu negatívnych emócií prejavujúcich sa ako hnev, nervozita, nespokojnosť, výčitky, obviňovanie... V ťahu týchto energií, keď sa k vám partner správa ako k cudzej osobe je nám úplne jedno ako vyzerá po fyzickej stránke. Vtedy žiadnu fyzickú krásu nevidíme a ani nás nezaujíma. Na druhej strane vnútorná krása, pokiaľ už v človeku existuje, tá nikdy nepominie a nezmení sa na niečo deštruktívne. Vnútorná krása je jediná skutočná krása, ktorá nielen pretrvá, ale keď jej našou vnútornou prácou venujeme svoju pozornosť, časom sa ešte viac rozvinie. Môžeme povedať, že vyrastie do krásy. Pretože vnútorná krása spočíva v tom, že sa správame sami k sebe a k druhým ľudom s láskou, úctou, pochopením a vďačnosťou. Sme darcami úsmevu, radosti, dobrej nálady a pohody. Vieme, že všetko je v pohybe a podlieha zmenám. Neberieme preto veci ako samozrejmé a sme si vedomí ich pominuteľnosti. Snažíme sa prežiť každý okamih tak, aby sme nikdy nič nemuseli ľutovať a aby sme každému dali zo seba to najlepšie. Vidieť druhého šťastným je aj našim šťastím a vidieť ho nešťastným je aj našim nešťastím. To je láska.
Naše fyzické telo je presne také, aké má byť, ako nás nekonečná inteligencia chcela mať. Má to svoj dôvod, rovnako ako všetko čo je a čo sa deje. Toto sme my. „Úžasné a dokonalé bytosti vo svojej nedokonalosti“. Keď si o sebe myslíme niečo iné a chceme byť niekým iným ako sme, trestáme tým svoje telo. A naše telo je nekonečná inteligencia, ktorá nám s láskou slúži. Všetky procesy prebiehajú automaticky bez toho aby sme si ich uvedomovali. Práve telo je to, čo nás učí láske. Učí nás vďačnosti. Každý deň poďakujme telu, že nám s láskou slúži a umožňuje nám sa v tomto pozemskom živote prejavovať, tvoriť a napĺňať svoje poslanie. Prestaňme ho považovať za samozrejmosť a začnime si uvedomovať jeho nesmiernu inteligenciu, ktorú oživuje duša a ktorá reaguje na myseľ. „Emócie sú reakcie tela na myseľ“. Ak sú naše emócie pozitívne a rezonujú energiou lásky, každá jedna bunka je plná tejto zdravej energie. Ak sú emócie negatívne, a tento stav trvá príliš dlho, môžu bunky zdegenerovať a obrátiť sa proti celku, pretože rovnako ako naša myseľ aj telo funguje ako počítač. Každá jedna bunka má svoj program a pokiaľ nie je nakazený vírusom – negatívnou energiu, pracuje správne, v prospech celku. Ak je v našom tele v dôsledku dlhodobých negatívnych emócií energetická a chemická nerovnováha a v bunkách prevláda deštruktívna energia pochádzajúca zo strachu, bunka sa nakazí vírusmi a obráti sa proti celku. Vtedy sa začnú na tele prejavovať symptómy, ktoré poznáme ako choroby. A v najkrajnejšom prípade môže dokonca zahubiť organizmus, ktorého je súčasťou. Čo je teda dôležitejšie? Pozornosť a čas venovaný vnútornej kráse, alebo čas venovaný vonkajšej ilúzii krásy? Vytvárať bunkám zdravé prostredie je spôsob akým bunkám umožňujeme fungovať správne a zároveň im tým prejavujeme vďačnosť. A to je láska.
Čo vidíme, keď sa pozrieme do zrkadla? Ja tam vidím úžasnú a dokonalú bytosť, ktorá je úplne nadšená z toho čo v zrkadle vidí. A to ako nás vidia ostatní nás vôbec nemusí zaujímať. To nie je o nás ale o nich. Vynikajúco to bolo vyjadrené vo filme Matrix Resurrections, keď Neo sa videl v zrkadle ako Neo a všetci ostatní ho videli ako niekoho úplne iného. Prečo teda chceme byť niekým iným a nie sme spokojní sami so sebou a so svojím telom? Dôvod je jednoduchý. Všetci túžime po láske a prijatí. Nie sme spokojní s tým čo vidíme v zrkadle a preto týrame svoje telo a správame sa k nemu macošsky. Lebo lásku nehľadáme v sebe, ale hľadáme ju u druhých a všetko čo robíme, robíme preto, aby sme sa druhým zapáčili, aby sme pre nich boli dosť dobrí, a aby nás prijali. Dôvod takéhoto naprogramovania musíme hľadať v detstve. Vychádza z nedostatku lásky, pozornosti, neustáleho posudzovania a neprijatia našej prirodzenosti, neprijatia nás takých, akí sme. V dôsledku toho sa naše podvedomie naprogramovalo veľmi komplexnými deštrukčnými programami, ktoré nie sú pre náš život prospešné a automaticky sa spúšťajú vo väčšine našich životných situácií.
Pozrime sa bližšie na podvedomý program posudzovania. Spúšťa sa automaticky a väčšina si ho neuvedomuje. Akonáhle niečo upúta našu pozornosť, začneme to posudzovať. Posudzujeme všetko a každého. Od detstva sme aj my boli posudzovaní a učili sme sa posudzovať. Dokonca aj v škole v rámci výučby materinského jazyka sa učíme prídavné mená a prívlastky. V určitom bode sa posudzovanie stalo našim automatickým naprogramovaním. Že to tak nie je? Skúsme sa pozorovať! Keď niečo alebo niekoho uvidíme, automaticky bez toho aby sme si toho boli vedomí, začneme posudzovať. Urobíme opis toho čo vidíme a väčšinou je tento opis kritický a negatívny, pretože zodpovedá nášmu súčasnému väčšinovému naprogramovaniu. Ale ten opis nemá nič spoločné so skutočnosťou. Je to len našou mysľou skreslený obraz skutočnosti, ktorý vychádza z nášho naprogramovania. Teda to čo je pre nás pekné a čo škaredé, veľké, malé, súmerné, nesúmerné.... A tak posudzujeme seba, druhých, život... Bez toho, aby sme si to uvedomovali, trestáme nielen seba, nakoľko ilúziu dokonalosti krásy, ktorú vytvorila ľudská myseľ vo svojom šialenstve nemôžeme nikdy dosiahnuť, ale trestáme a ubližujeme aj druhým, keď ich posudzujeme. Vlastne ich súdime a pritom o nich nič nevieme. A keďže to robíme všetci, tak si aj všetci navzájom ubližujeme. Nie je to šialenstvo? Jedinou cestou zmeny je začať si uvedomovať tento program, pozorovať samých seba pri posudzovaní a vedome pracovať na jeho preprogramovaní. Výsledok preprogramovania bude nové vedomie, ktoré už nebude posudzovať, ale bude chápať, že „Všetci a všetko je dokonalé presne také, aké je.“
Fyzicky môže telo zostarnúť, ale vo vnútri sa môžeme stále cítiť mladí. Ako sa budeme cítiť vo vnútri, presne tak zdravé bude aj naše telo. To, že telo starne neznamená, že už nám nemôže slúžiť. Ak sme ho nebrali ako samozrejmosť a na každej úrovni sme sa oň dobre starali, telo nám to vráti. Dnes veľmi veľa ľudí vo vyššom veku namiesto toho, aby si užívali život až do konca, neriešia nič iné len choroby, návštevy lekárov a nemocníc a aby mali peniaze na lieky. Toto všetko nemusí byť súčasťou starnutia. Vieme, že raz odídeme, ale môžeme odísť chorí, alebo keď sa náš čas naplní, môžeme odísť zdraví. Náš spôsob života, náš životný štýl, je naša voľba. Teraz keď to už vieme je len na nás ako sa rozhodneme žiť.
Každý by mal starnúť s gráciou. Prijmime prúd života v jeho dokonalosti a bez odporu. Nemusíme zo seba robiť niečo iné ako sme. Ten čas, ktorý venujeme ilúzii krásy v dôsledku neschopnosti prijať sa, venujme radšej svojej vnútornej kráse, ktorá sa prejaví vo vzťahu k druhým láskavosťou a pochopením. Nech je naša vnútorná krása inšpiráciou a motiváciou pre druhých v pochopení toho, čo je skutočne dôležité a krásne.
Zorba Buddha
človek novej doby užívajúci svetské radosti duchovným spôsobom - v láske, bez strachu
