„Prijmime smrť ako svojho učiteľa a zbavme sa strachu. Lekcia znie: Miluj v každom okamžiku a ži tak, ako by mal byť posledný.“ 

Stav hlbokého vnútorného pokoja je zdrojom skutočného šťastia. Keď pochopíme súvislosti života už sa nebudeme musieť ničoho báť.

Ak nežijeme tak ako by sme chceli, musíme hľadať dôvod v strachoch, ktoré nám v tom bránia. Prvotným strachom z ktorého vyrastajú všetky ostatné strachy, je strach o život resp. strach zo smrti. Strach zo smrti by sme mohli pomenovať aj ako strach zo straty života. A s ním je spojený každý ďalší strach zo straty čohokoľvek. Aby sme mohli z našich životov odstrániť prvotný strach a následne všetky z neho pochádzajúce strachy, musíme venovať pozornosť smrti a jej prostredníctvom životu.

Smrť je súčasťou pozemského života každého jedného z nás, každej jednej bytosti. Ako sa hovorí: „smrti nikto neunikne a pred smrťou sme si všetci rovni“. Všetci raz odídeme pretože všetko má svoj vznik, zmenu a zánik. Všetky formy sú pominuteľné. Tak je to aj so životom a to čo považujeme za koniec tohto pozemského života sme nazvali smrť. Vieme, že raz zomrieme, ale nevieme kedy a ako. Nevieme kedy sa naplní náš čas. Veľa krát nevieme pochopiť ako niekto mohol zomrieť, keď ešte včera tu bol. Smrť a najmä tá, ktorú považujeme za tragickú je vždy len okamih a nie náhodný, pretože náhody neexistujú. Jednoducho prišiel čas, naplnil sa náš čas v tomto pozemskom živote. Všetko čo sme v živote zažili nás viedlo k tomu, aby sme boli v danom okamihu na danom mieste. Smrti sa nevyhneme a ak máme zomrieť, zomrieme. S tým sa nedá nič robiť. Len to prijať ako fakt a zmieriť sa s tým. Krásne to vystihuje príbeh „Smrť v Teheráne“ z knihy Viktora Frankla Hľadanie zmyslu života: Bohatý a mocný Peržan sa raz prechádzal po svojej záhrade s jedným zo svojich služobníkov. Sluha zrazu vykríkol, že práve stretol Smrť, ktorá sa mu vyhrážala. Prosil svojho pána, aby mu dal svojho najrýchlejšieho koňa a on mohol čo najrýchlejšie utiecť a dostať sa do večera do Teheránu. Jeho pán mu vyhovel a sluha tryskom odcválal. Keď sa pán vrátil do domu, stretol Smrť a opýtal sa jej: „Prečo si vystrašila môjho služobníka a vyhrážala sa mu?“ „Nevyhrážala som sa mu, len som bola prekvapená, že som ho tu našla, keď som sa s ním mala stretnúť dnes večer v Teheráne“, odvetila Smrť.

Presne o tom to je. Povieme si, keby sa bolo toto alebo tamto stalo inak. Ale v realite života „keby“ neexistuje. Všetko je teraz a tak ako má byť. Všetko sa stalo presne tak ako sa malo stať, pretože sa to tak stalo. Presne tak ako sa to stalo. To znamená nemohlo sa to stať inak. Rovnaký príklad príbehu Smrti z Teheránu som videl raz v správach. V Turecku bolo zemetrasenie a jedna žena prišla pri ňom o tri deti. Dokonca som si urobil fotku aby mi to pripomínalo, že pred smrťou nikto neujde. V titulkoch bol presne tento text: Munih utiekla pred vojnou zo Sýrie. „Prišla som o tri deti. Utiekli sme pred smrťou zo Sýrie a dostihla nás tu.“

Uvedomenie si tejto skutočnosti je príležitosť využiť čas, ktorý nám bol daný nie čakaním na smrť alebo strachom zo smrti, ale v prospech života. Vedomosť o tom, že raz odídeme a nič okrem skutkov si odtiaľto neodnesieme nám dáva možnosť oslobodiť sa od závislosti na strachu, formách a začať žiť v láske. Veľmi pekne je táto skutočnosť opísaná Štyroch dohodách kde Anjel smrti k nám prichádza so slovami: „Viete, všetko, čo tu existuje, je moje, nie vaše. Váš dom, váš partner, vaše deti, vaše auto, vaša kariéra, vaše peniaze – to všetko je moje a ja si to môžem vziať, keď budem chcieť. Zatiaľ to však môžete užívať.“

Ak pochopíme túto pravdu, že nič nie je naše, že nič nevlastníme a nič hmotné si z tohto pozemského života neodnesieme, prestaneme sa báť čokoľvek stratiť. Pretože stratiť môžeme len to čo nám patrí, čo vlastníme. A keďže okrem nášho života, ktorý sa tiež raz skončí, nič nevlastníme, nemôžeme ani nič stratiť. Všetci sme prišli na tento svet ako slobodné duše. Sami sme prišli a sami odídeme. Máme svoju cestu a tú by mal každý rešpektovať. Tá cesta je len naša a má byť autentická. Máme žiť svoj život a nie život druhých. To čo druhí považujú za správne nemusí byť dobré a správne pre nás. Ako je celý vesmír v pohybe a všetko sa vyvíja a mení, tak sa mení aj naše vedomie a vnútorné nastavenie. Nič nie je na veky. Mali by sme pochopiť, že nikto a nič nám nepatrí. Nemôžeme stratiť partnera pretože ho nevlastníme. Je slobodný rovnako ako my a kedykoľvek keď ho vzťah prestane napĺňať a bude pociťovať potrebu ísť ďalej, my mu to s láskou a vďačnosťou umožníme. Nemôžeme stratiť deti, lebo ich nevlastníme. Deti sú rovnako ako my ľudské bytosti, Duše, ktoré prostredníctvom nás prišli na tento svet. Pomáhame im len dospieť a akceptujeme ich vlastnú cestu. Tak ako sme sa na ňu vydali v dospelosti my sami. Nemôžeme stratiť pozemky, lebo planétu nevlastníme. Patrí všetkým. Tie čiary, ktoré sme si nakreslili sme si vymysleli len my ľudia. Zem tu bude stále, len my tu už nebudeme. Všetko je pominuteľné. Toto je úroveň vedomia, keď pochopíme, že všetci sme slobodní a sloboda každého z nás je len do tej miery pokiaľ neobmedzuje slobodu druhého. To je úcta. A konaním v láske je, že túto slobodu navzájom rešpektujeme. Nikomu nič nevyčítame, nikoho za svoj život neobviňujeme, nikoho nemanipulujeme, na nikoho nekričíme, na nikoho sa nehneváme pretože chápeme, že každý má svoju cestu, vývoj a vždy koná najlepšie ako vie v danom okamihu a v danej úrovni vedomia. Nemáme právo nikoho súdiť ani trestať za to, že nevníma život ako my, alebo ho chce žiť po svojom, inak ako my.

To neznamená, že teraz sa máme všetkého vzdať. Tak spoločnosť ani život v dobe, ktorej žijeme nefunguje. Pre spolunažívanie v danej úrovni kolektívneho vedomia sme si stanovili pravidlá a zákony, ktorých dodržiavanie poskytuje určitú úroveň slobody pre všetkých. O vlastníctve sa bavíme z inej perspektívy a to preto, lebo nám umožní zbaviť sa strachu zo straty a naplno užívať všetko čo nám život ponúka. Teraz už budeme vedieť, že všetko je pominuteľné a keď prestaneme lipnúť na formách a zbavíme sa strachov zo straty, budeme vnímať skutočnú krásu života. Začneme žiť bez strachu a tvoriť si svoju realitu v láske.

Ak sa chceme prestať báť a oslobodiť našu myseľ od strachov musíme prijať smrť ako nevyhnutnú súčasť života. V tomto nastavení už nie je dôvod mať strach zo smrti, lebo načo sa báť a strácať čas tým čo nemôžeme ovplyvniť. Ovplyvniť však môžeme to, ako budeme žiť. Ako využijeme čas, ktorý nám bol daný. Už starovekí Rimania nám zanechali odkaz „Carpe Diem“ čo vo voľnom preklade v podstate znamená, aby sme si užívali každý okamih ako by mal byť posledný. Lebo nevieme, ktorý bude ten posledný. Tak prečo väčšina z nás tak nežije? Lebo nám v tom bráni strach. Krásny príklad života bez strachu alebo v strachu je diagnostikovanie možnej smrteľnej choroby. Niekomu vezme choroba aj poslednú kvapku odvahy žiť a niekto sa chorobe poďakuje. Tak to bolo aj v prípade môjho priateľa, ktorý ochorel na rakovinu. Už dávno tu nemal byť, ale je tu doteraz. A vyzerá zdravšie ako keď zdravý bol. Raz mi povedal: „Ja som vďačný rakovine, lebo ma naučila žiť.“ Keďže neviem dokedy tu budem a zároveň viem, že môžem kedykoľvek zomrieť, tak už sa ničoho nebojím. Z ničoho nemám strach a radujem sa zo života. Predtým som žil len v stálom strese.“ A zmieril sa aj so smrťou. Povedal: Pozri, ja už som mal byť dávno preč a ešte som stále tu a mnohí, ktorí boli zdraví, už tu dávno nie sú.“ Som presvedčený, že práve život bez strachu je to čo vytvára náš stav zdravia. Presne ako v prípade môjho priateľa. Nečudoval by som sa, keby sa s týmto postojom k životu nakoniec úplne uzdravil.

A preto, žime bez strachu a užívajme si svetské radosti, sú tu a sú pre nás. Je nás na planéte toľko, že je to nielen potrebné ale aj nevyhnutné. Žijeme v dobe peňazí, výroby, obchodu, služieb, umenia, cestovania... a aby ľudia mali peniaze, ktoré potom minú, potrebujú mať možnosť si ich zarobiť. Všetko je navzájom prepojené a ovplyvňuje sa. Vyrábajme, nakupujme, užívajme si služby avšak nespájajme si kvalitu nášho života len s množstvom peňazí, dovolenkami, domami, autami, kariérou, vzťahmi, spoločenským postavením... Vonkajšie okolnosti, či svetské potešenia by nemali byť našou prioritou. Našou prioritou by mal byť náš vnútorný stav, ktorý vytvára našu realitu a kdekoľvek ideme, berieme si ho so sebou. To ako vnímame seba, druhých a život, to čo robíme v danom okamžiku a ako to robíme je podmienené úrovňou nášho vedomia, ktoré určuje perspektívu nášho vnímania života. Či vibrujeme na frekvencii strachu alebo lásky. Či sa bojíme prejaviť alebo nie. Či sme autentický alebo zo strachu žijeme život druhých. Ako povedal sv. Augustín „Miluj a rob čo chceš“. Kľúčové je tu slovo „miluj“, ktoré by sme mohli nahradiť spojením „skutočná láska“. Vedomým programom, konať v prospech všetkých. Nikomu svojim konaním neubližovať a konať tak, aby mal každý z nášho konania prospech vrátane nás samotných. Radosť, ktorú svojim konaním spôsobíme druhým, je aj našou radosťou. A preto jediné obmedzenie všetkého čo robíme je, aby sme to robili s láskou. Môžeme robiť všetko ak našim konaním nikomu neubližujeme. Nikdy nemôžeme vyhovieť každému, dôležitá je však naša motivácia. Vieme, že žijeme autenticky v pravde, láske a pokoji a že svojim konaním vedome nechceme nikomu ublížiť. To čo si už myslia o nás a našom konaní druhí vychádza z ich naprogramovania a pre náš život to nie je vôbec dôležité. Dôležitá je naša motivácia konať v láske. U každého bude iné aj konanie aj jeho výsledok, ale motivácia konať v láske môže byť u všetkých rovnaká. Keď sa naprogramujeme na lásku a každá naša myšlienka, pocit, presvedčenie a konanie bude vychádzať z tohto programu, už nebudeme môcť byť zlí alebo niekomu ubližovať. Viete si predstaviť život bez posudzovania, kritiky, keď už nevieme byť zlý ani nikoho svojim konaním zraňovať? Tento stav vieme dosiahnuť všetci a znamená ZDRAVIE. Duševné, mentálne, emočné aj fyzické.

Akú lekciu nám teda smrť prináša? Správajme sa k sebe, k druhým, k životu s láskou. Nikdy nevieme dokedy sme tu. Žime tak aby sme nikdy nič nemuseli ľutovať. Keď príde náš čas odchodu, aby sme nemali žiadne nevyjasnené, neuzavreté vzťahy, ktoré by trápili nás alebo druhých. A keď nastane čas niekoho druhého, aby sme nemuseli žiť s bremenom, ktoré už nevieme zmeniť. Buďme láskou, šírme lásku, a prežime život v láske. Buďme sami sebou. Vyjadrujme svoje pocity. Nebojme sa povedať každému ako veľmi ho milujeme a aký je pre nás dôležitý. Nikoho za nič neobviňujme, nikomu nič nevyčítajme, lebo všetky rozhodnutia, ktoré sme v živote urobili boli len a len naše. Iba my sme zodpovedný za svoju realitu, za svoj život, za to, ako ho prežijeme. S nikým iným to nemá nič spoločné. Všetci ostatní sú len komparzistami v našom filme s názvom ŽIVOT. My sme hlavnou postavou a všetko čo existuje v našej realite je výsledkom nášho vedomia. Prestaňme posudzovať seba ale aj druhých, lebo v skutočnosti o nich a ich živote nič nevieme. Poznáme celý ich život?  Celý ich životný príbeh? Čo všetko si zažili, čím si prešli a prečo dnes konajú ako konajú? Musíme pochopiť, že každá myšlienka, pocit, emócia, rozhodnutie a konanie v danom okamihu je výsledkom celého nášho doterajšieho života. A nezabúdajme, že všetci sme boli nevinnými deťmi, ktoré milovali a boli milované. A preto nevnímajme to čo sa z nás stalo, ale hľadajme v každom človeku jeho podstatu, dieťa, ktorým všetci stále sme. To je perspektíva lásky.

Našim poslaním nie je ľudí súdiť, ale milovať. Mať pre každého pochopenie, že koná najlepšie ako vie. Naučme sa sebaláske. Nezotrvávajme v tom čo nám nerobí dobre a nenapĺňa náš život pokojom. Nevykonávajme činnosti, ktoré nás nenapĺňajú radosťou a pristupujeme k nim s odporom. Život je krátky. Využime svoj čas najlepšie ako vieme. Ako povedal Marcus Aurelius, jeden z tých mimoriadne zriedkavých ľudí, ktorí mali svetskú moc a vládli aj múdrosťou: „Život je len krátko otvorenie a zatvorenie očí. Je len na tebe, čo za túto chvíľu uvidíš.“

Zorba Buddha
človek novej doby užívajúci svetské radosti duchovným spôsobom - v láske, bez strachu

 

 

Najčítanejšie:
Wake up! Open your mind… TIGERNUT PLANET

Wake up! Open your mind…